Úvodom by som sa Vám rád predstavil. Moje meno je Richard Nagy a posledných 15 rokov som reprezentantom Slovenska v plávaní. Mám za sebou účasť na dvoch Olympijských hrách, medailu z Majstrovstiev Európy a finálové umiestnenia z ME a MS. K tomu niekoľko slovenských rekordov, desiatky titulov majstra Slovenska a tiež niekoľkoročné skúsenosti s tréningom v zahraničí. Plávaniu sa od svojich prvých plaveckých kurzov venujem nonstop už 27 rokov. Za ten čas som naplával tisíce hodín a desiatky tisíc kilometrov a vo svojom športe videl a zažil takmer všetko. Dalo by sa teda povedať, že som svoj doterajší život prežil na bazéne, obklopený plavcami a plavkyňami, pre ktorých bola voda druhým domovom a takmer prirodzeným prostredím, alebo športovcami, pre ktorých bolo plávanie bežným doplnkom ich prípravy. Prvých takmer 20 rokov som nestretol človeka, ktorý neabsolvoval aspoň základný plavecký výcvik, ktorý v 90tych rokoch prebiehal v niekoľkých jednoduchých krokoch:

1 - Hodiť dieťa do vody  
2 - Vytiahnuť pritopené dieťa 
3 – Opakovať body 1 a 2 až kým dieťa nevie plávať
4 – Úspech

Alebo s ním o trochu humánnejšie zaobchádzali rodičia s podobným výsledkom. 

Preto som na vysokej škole, pri jednom rozhovore so študentami (dobre, študentkami), ktorí so mnou drali lavice zostal šokovaný, keď som zistil, že takmer polovica z nich nevie plávať, bojí sa vody, alebo nikdy v živote nebola vo vode hlbšie než po pás. Vtedy som si prvý krát v živote uvedomil, akým extrémnym spôsobom sa u nás zanedbáva plavecká gramotnosť. Veď už staroveké civilizácie považovali plávanie za jednu zo základných zručností, v okolitých krajinách je to bežná súčasť telesnej výchovy na školách, vo Švédsku je napríklad jedna z podmienok absolvovania šiesteho ročníka odplávať 200 metrov. Bez prestávky (v priemere to zvládne 93 percent 12 ročných vikingov). U našich južných susedov nevedia plávať hádam len kamene a mohli by sme pokračovať. A áno, uznávam, že tých pár ľudí, s ktorými som sa rozprával, je veľmi malá vzorka, ale ak by sme spravili celoslovenskú anketu s jednou otázkou: “Odplávaš 200 metrov vkuse?” Výsledky by boli smutnejšie než koniec Zelenej míle. 

A pre mňa je to dvojnásobne frustrujúce, keďze v takmer každom rozhovore ktorý som za posledných 15 rokov robil sa opakujú otázky ako: Prečo nenosíme medaile z vrcholných podujatí každý rok? Prečo nemáme viac plavcov na vrcholných podujatiach? Prečo zaostávame za zvyškom sveta? Práve preto, že niekoľko generácií mladých ľudí nikdy nedostalo možnost objaviť plávanie, naučiť sa aspoň jeho základy a možno objaviť svoj talent. Druhý Michael Phelps možno býva v paneláku vedľa Vás, ale nikdy sa k vode nedostal. 

Práve preto som sa rozhodol spolupracovať so SportInstitute a s ich projektom bezplatných plaveckých výcvikov na školách. Je to jedinečná iniciatíva, ktorá supluje to, čo by malo fungovať už desiatky rokov v réžii štátnych inštitúcií. A ak dokážem svojou troškou prispieť k tomu, aby tento projekt ďalej rástol, veľmi rád to urobím, pretože plávať a cítiť sa vo vode bezpečne by mal úplne každý. 

A teraz je rad na Vás, ktorí ste to dočítali do konca. Ako som spomínal na začiatku, zažil som si toho v bazénoch, jazerách a moriach pomerne dosť, tak ak by Vás zaujímalo čokoľvek z prostredia plaveckého športu, stačí si vypýtať.

Rišo